"Nebojíte sa?"
Obzrel som sa a zbadal neznámu vráskavú tvár s usmiatymi očami. Nechápavo som sa na ňu zahľadel. Hrozí mi snáď niečo?
„Nebojíte sa?“ opýtal sa ten pán znova a chytil klobásu z ktorej mi trčala asi polovica z igelitky, akože mi ju kradne a potom ju pustil naspäť.
Začal som sa smiať, starký tiež zložil vrásky do úsmevu a zachechtal sa. Ale to už on odbočoval vpravo smerom na zastávku električiek (krepko ma obehol), a ja som pokračoval cez prechod smerom na Šafko. Oproti idúci ľudia na mňa váľali nechápavé pohľady. Rehúňal som sa ešte dobrých päť minút, oči v slzách, slzy vo vreckovke. Vlastne sa v duchu usmievam stále. S humorom je svet fajn.
Post scriptum: A nebojím sa... o klobásu. ;)
*vždy si mýlim štúrovu a štefánikovu, ďakujem Vnately.